Jednu peknú sobotu som začala upratovať skriňu. Bola jar a bolo treba vyvetrať trocha šaník. Rozhodla som posunúť oblečenie do reedukačného centra, kde sú iba dievčatá a kamoška tam pracuje. Ony sa potešia novým veciam a ja si uvoľním miesto v skrini a posuniem to čo mi netreba, nenosím, pripadne mi je už malé…
Dlhá sukňa až po zem ako si ju ušijem?
No u mňa to ma jeden veľký háčik. Pri každej druhej veci sa zastavím a už hneď vidím ten potenciál čo by som z toho mohla prešiť, prerobiť, načo by sa mi to ešte zišlo…poznáte to aj vy? Vyberiem zo skrine šaty, pekné letné také jemné káro bledučkomodré, bez rukávov a na gombíky od hora až dole… už ich veľmi nenosím…a sú mi len pod kolena.. to je taká dĺžka na nič.. a zrazu už vidím tu dlhú sukňu až po zem ako si ju ušijem… ľahkú, vzdušnú…takú som vždy chcela…ale ako na to? Kde odstrihnúť? Teraz je sukňa na gombíky to sa mi bude otvárať , sadnem si niekde a spodne prádlo mi bude vykukať…hmm premýšľam. A už sa to rozbehne primeriavam, skúšam a kombinujem…v hlave množstvo variant, vyberám. Strihám, šijem, prišívam a znovu skúšam (ako moja babka vravievala „Hybaj si to oprobuvat“ ).
A takto to je so všetkým…pokiaľ fakt nie je niečo úplné potrhané a deravé alebo farba je už niekde medzi bledosivou a bledohnedou, z pôvodnej kráľovsky modrej…tak sa mi vždy vynorí nejaká ďalšia vec načo by sa to dalo použiť…
Podobne to bolo aj v detskom folklórnom súbore.
"Cudnice a spodnice"
Moja najstaršia dievka tancovala už od 4 rokov, keď mala 8 tak sme sa presťahovali do Trnavy a hneď som hľadala nejaký detský súbor, kde by mohla pokračovať…a prvé čo mi padlo do očí bol Trnavček. Išli sme sa opýtať a hneď ju zobrali, však základy už mala a spievala jedna radosť. Keď dostanete od pána boha dar – v jej prípade hlas a absolútny sluch – tak to ide ako po masle.
Prešiel asi mesiac a vedúca súboru sa pýta, „Nie je tu mamička, ktorá by bola ochotná ušiť cudnice?“ A to je čo?- prebehlo mi mysľou.
V krojoch som sa veľmi nevyznala…teda len tak letmo, vedela som, ktorý je z Detvy a ktorý asi z Východu…Trnavské (čiže naše) som nepoznala vôbec. Takže „Cudnica“ je akoby krátka spodnica, nosila sa kedysi namiesto gatiek a teraz sa dáva pod kroje aby im tie gaťky nebolo vidieť, keď sa zatočia v tých obrovských širokých sukniach….
No a ja ako aktívna mamička som sa prihlásila a bolo vymaľované… zrazu som šila 10 cudníc a 10 spodníc atď… ale o tom niekedy nabudúce.
A keď sa vrátim k mojim skriniam, tak už to nebolo na prešitie len pre mňa, pripadne deťom, ale aj „toto by sa dalo použiť na kroje“ ,napr. damaškové návliečky boli zrazu spodnice…pekné biele a keď sa naškrobili tááák pekne stáli.. a točiliiii sa.
Číže moje upratovanie skríň a triedenie oblečenia skoro vždy končí vlastne len preložením niektorých veci do inej skrine. Tu pekne čakajú kedy príde na ne rad a kedy sa stanú z nechceného chcené, z Haraburdy Krása.
Som tvorivá dizajnérka s nadšením pre návrat ku tradíciám a ku koreňom našich starých mám, ktoré vedeli prakticky využiť aj to posledné pierko z husi.
Mám dlhoročné skúsenosti s prerábaním interiérov, nábytku ako aj oblečenia s vášňou vytvárať zo starého nove, z nechceného chcené.
Inšpirujem ľudí k tomu, aby si pretvorili svoj domov, šatník, prípadne nejakú časť svojho JA a mám obrovskú radosť, keď to zvládnu všetko sami a tým prispievajú svojim dielom k udržateľnosti našej zeme.